Prechod hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry
[6.6.-8.6.2003]
Vytlačiť reportáž
Stačilo pár minút a boli sme v tom. Danova zmienka o voľnom víkende znamenala mobilizáciu tých správnych turistických buniek, takže nebolo ťažké rozhodnúť sa. Hrebeň Malej Fatry by bol mojou premiérou a Dano by sa pokúsil o reparát za nevydarený pokus spred rokov, keď počasie malo iný názor.


Deň 1.


Taktika bola jasná. V piatok zásobiť organizmus dostatkom tekutín, aby sme ďalšie dva dni mali čo potiť. I sme sa do toho s vervou pustili, no Danove presvedčenie o tom, že to pivo je zriedené, mu bránilo držať sa taktických pokynov a zanechalo stopy i na mojom výkone. Takto mierne dehydrovaní zaspávame plný obáv, čo nám prinesie nasledujúci deň.


Deň 2.


Vstávame však skoro, keďže pred chatkou neďaleko nášho stanu švárny junák vyprevádzal miestne dievčatá a hlasitým prejavom im ďakoval za prežitú noc. Naša noc bola tiež v pohode. Odkedy nosím na campovanie miesto karimatky nafukovačku, spí sa mi ako v postieľke.
Po striedmych raňajkách nás čaká presun do Fačkovského sedla, kde asi o 9:45 hod. vyrážame smer Kľak. Keďže deň predtým hodne popršalo, chodník je značne rozbahnený a šmykľavý. Úsek do Revánskeho sedla dá preto riadne zabrať. Krútim hlavou a zároveň obdivujem turistov, ktorí podmienky zjavne podcenili a vybrali sa na Kľak obutí v sandáloch. Zo sedla vedie chodník nenáročným terénom až na vrchol, kde sa ocitáme za necelé dve hodinky.
Na Kľaku nás víta množstvo turistov a hmlisté počasie, ktoré bráni vychutnať si výhľady na okolie, takže po doplnení kalórií začíname odkrajovať ďalšie metre. Hneď za Kľakom sa však hmla pretrháva a spoločnosť nám začína robiť pražiace slnko a spolu s ním i všadeprítomné muchy. Boli riadne otravné. Práve v najťažších úsekoch, keď sa nám najviac žiadalo odpočinku, boli vždy nablízku a nekompromisne útočili.
Z Vríckeho sedla, ktoré dosahujeme asi po hodine a kde dopĺňame zásoby vody, sa cesta začína mierne zvažovať. Nie je to náročný úsek, avšak páliace slnko značne vyčerpáva. Kým doteraz sme sa takmer stále pohybovali v lese, tu sa krajina začína otvárať a prvý krát máme možnosť obdivovať nádherné výhľady na okolité kopce. Zo Skaliek pozorujeme holé stráne Veľkej Lúky, miesto nášho plánovaného bivaku. Dano len tak okrajovo spomenul, že sa blížime do sedla pod Hnileckou Kýčerou, kde takmer stroskotala jeho expedícia spred rokov. Bolo po daždi a úsek na Hnileckú Kýčeru je tak strašne strmý, že takmer neboli schopný sa tam vyštverať. Vyťahujúc sa za trsy trávy nakoniec predsa len vyliezli. Nám však počasie prialo, takže sa bez väčších ťažkostí o 17:15 ocitáme na vrchole tohto 1218 metrov vysokého kopca. Výhľady z neho sú fantastické. Dominujú Strážov a neďaleký Kľak.
Začína nám dochádzať, že na Veľkú Lúku sa za svetla asi nedostaneme. V sedle Maríková preto zvažujeme, či sa utáboríme alebo to potiahneme ešte na Hornú Lúku. Je sedem hodín, slnko je ešte vysoko, tak šliapeme ďalej. Síl nám však už značne ubudlo i preto mám miestami pocit, že meliem z posledného.
Konečne vytúžený vrchol. Vyzerá to na bezoblačnú noc, akurát na východe nás straší obrovský búrkový mrak, ktorý očividne rastie. Keďže stan sme si nechali v campe, nervózne sa každé dve minúty obzerám a kontrolujem jeho polohu. Zdá sa, že sa nehýbe. Medzitým si doprajeme "bohatú" večeru pozostávajúcu z jedného krajca chleba a horalky a ideme spať.
Napriek únave sa my zaspať nedarí. Zabávam sa pozorovaním hviezd až do okamžiku, kým ma z mojich úvah nevytrhne zvoniaci mobil. To Martinka nám chcela až z ďalekého Londýna poslať trochu energie a povzbudenia do ďalšieho dňa.


Deň 3.


Ráno sa zobúdzam skutočne skoro. Je 3:45, počuť prvé vtáčiky a o chvíľu sa k nim pridávajú i dotieravé muchy. O piatej opúšťame spacáky, nasledujú skromné raňajky a o šiestej vyrážame. Je mierne zamračené, čo vítame a šliape sa nám teda veľmi dobre. Veterné nás víta zahalené v hmle. Na Veľkú Lúku je to už len na skok a stretávame tu i prvých dnešných turistov. Dopĺňame zásoby vody na posledné štyri hodiny a vyrážame smer Minčol. Je to posledný výrazný kopec na našej trase. O tohoto miesta začína chodník najprv pozvoľna a neskôr výrazne klesať. Slnko sa začína opäť prejavovať vo svojej plnej sile čo iste neuvítali turisti, ktorých na tomto úseku stretávame. Popravde, som rád, že naše putovanie sme nezačali v Strečne. Výškový rozdiel na Minčol totiž predstavuje úctyhodných 1000 metrov.
Do Strečna prichádzame presne napoludnie. - Konečne to máme za sebou, to bola prvá myšlienka, ktorá sa mi prehnala hlavou. Čaká nás však ešte hodinový pochod do Varína, kde sme nechali auto. Práve táto hodinka bola pre mňa najťažšia. Po príchode do Strečna som takpovediac "vypol" a ďalej som sa pohyboval už len silou vôle.
V campe si dožičíme studenú sprchu a konečne poriadne jedlo. Doslova ho hltám. Sadáme do auta a lúčime sa.
Čo dodať na záver? Bolo to náročné. Dva dni ste ako na hojdačke. Vyšliapete na kopec aby ste vzápätí zostúpili do sedla a potom znovu hore a znovu dole. Niekoľko krát dokola. Stúpania sú väčšinou krátke ale strmé. Krásnym momentom bolo pokorenie Hnileckej Kýčery po veľmi ťažkom stúpaní na jej vrchol a výhľady, ktoré sa nám naskytli. Rovnako krásna bola noc na hrebeni. Zobúdzať sa s prvými lúčmi slnka a za štebotu vtákov je krásne.
Každému, kto sa rozhodne popasovať s týmito horami prajeme veľa pevnej vôle, zdravé nohy a schopnosť vychutnať si krásy tohoto kraja.


Dušan