S myšlienkou zdolať cez víkend hrebeň Západných Tatier vyrážame Dušan, Dano a ja v piatok popoludní smerom k Tatrám. Okrem plánovanej trasy pretriasame cestou aj niekoľko ďalších tém a cesta nám rýchlo ubieha. Celou cestou nás sprevádza slniečko, iba tesne pred kempom v Račkovej doline ho vystrieda jemný osviežujúci dáždik, ktorý však netrvá dlho. Plánujeme v kempe prenocovať v piatok a v nedeľu. V sobotu spíme na Žiarskej chate - ak sa nájde pre nás miesto.

Po príchode do kempu, Dušan na recepcii vysvetľuje náš plán ubytovania mladej slečne, ktorej chvíľu trvá kým to pochopí, za to však mala nádherne opálené nohy a zvodný úsmev. Dáva nám lístky na stany a zisťujem že na mojom je napísaná noc z 3. na 2., možno sa tu zemeguľa točí opačným smerom.

Na druhý deň ráno o šiestej vyrážame na krátku, trojkilometrovú, asfaltovú rozcvičku na autobusovú zástavku. Po prestupe v Liptovskom Mikuláši sa natlačení v autobuse premiestňujeme na začiatok trasy, k horárni pod Bielou skalou.

Po krátkom doplnení energie vyrážame o pol desiatej. Keďže nesieme veľké a ťažké batohy, prudké stúpanie na hrebeň nám dáva zabrať. Najmä Dušan, ktorý si nesie zásobu 8 litrov vody sa pri výstupe poriadne zapotí. Ja s Danom máme po 5 litrov a nechce sa nám veriť, že to Dušan stihne za jeden deň vypiť.

Snažíme sa udržiavať svižné tempo, ale pri pohľade na hodiny zisťujeme, že prejsť do Smutného sedla a odtiaľ zostúpiť na chatu asi nestihneme. Teda nie dnes. Najmä Dušan po predchádzajúcich "črevných problémoch" nie je v optimálnej forme. Po Bielej Skale zdolávame Sivý vrch a mierime na Brestovú.

Zatiaľ čo Dano s Dušanom idú vpredu, moje kroky spomaľujú sladko sa usmievajúce čučoriedky, ktoré intenzívne likvidujem. V sedle Pálenica si Dušan zabudol šatku, tak sa musel po ňu vrátiť. Bez ruksaku sa mu kráčalo tak ľahko, že mi ponúka desať pív ak mu ho odnesiem. Má však šťastie, že nepijem pivo inak by som si ho "s radosťou" prihodil na ten môj.

Na Brestovej je nám už jasné, že na chatu budeme zostupovať z Baníkova a budeme radi keď tam dorazíme ešte za svetla. Výhľady z tohoto kopca sú nádherné. Máme pred sebou celý centrálny hrebeň Západných Tatier, Červené vrchy, v pozadí dokonca vidieť Kriváň. Počasie sa vskutku vydarilo. Pokračujeme výstupom na Salatín a z početného davu turistov prudko ubudlo. Z hrebeňa sa vytrácajú "slabšáci". Na Skriniarkach nás čakajú reťaze, cez ktoré sa so záťažou na chrbte nelezie ľahko. Pri intenzívne žiariacom slnku už na nás dolieha únava. Navyše cesta skalnatým terénom je stále veľmi náročná. Cez Pachoľu sa dostávame do Baníkovského sedla odkiaľ mierime na náš posledný dnešný vrchol. O pol siedmej stojíme poriadne unavený na Baníkove a čaká nás ešte zostup na Žiarsku chatu. Dušan chytil druhý dych a s odľahčeným batohom, keď už ma vypitých šesť litrov vody rýchlo zostupuje, zatiaľ čo my s Danom sa iba "prdúskame" smerom nadol.

Ku chate prichádzame takmer o pol deviatej a máme za sebou 11 hodinovú túru. Ubytujeme sa v nocľahárni vedľa chaty, kde si na povale rozkladáme spacáky. Spíme však hneď pri dvierkach, ktoré sa nedajú zavrieť a poriadne vŕzgajú, pretože sa s nimi pohráva vetrík. Dano spí síce ďalej, ale má tam zase chrápkajúceho turistu, takže sa vyspí asi tak ako mi. Teda nijak.

Ráno nás budí budík už o piatej. Kým sa povyťahujeme zo spacákov je polhodinka fuč. Dušan nám oznamuje že sa vracia do kempu lebo sa necíti fit. Ako sme sa neskôr dozvedeli, zo spacáku sa vyterigal až okolo deviatej, rozhodnutý predsa sa len vrátiť na hrebeň, avšak po dvadsiatich minútach chôdze smerom do Smutného sedla sa otáča.

Pri rannej hygiene stretávame českého turistu, ktorý sa diví že vyrážame tak zavčasu. Odpovedám mu príslovím "ranní ptáče dál doskáče". Nato dostávam odpoveď: "taky dřív chcípne". Prechádzame popri pamätníku obetí Západných Tatier. Posledný dátum je z roku 2000 a väčšina obetí prišla o život na trase po ktorej ideme. Dúfame že dnešný dátum tam nepribudne.

O šiestej vyrážame späť na Baníkov. Vrchol Baníkova je ešte zahalený v ranných oblakoch čo nám pripomína, že stúpame do nebeských výšok. Iba na skok od raja - skok vedľa chodníka :o( . Dve a pol hodiny stúpame späť na hrebeň. Čaká nás najnáročnejší úsek plný kolmých stien a šplhania sa po reťaziach. Dano si spomína ako už išiel cez tento úsek a sľuboval si, že s veľkým batohom by tadiaľto nešiel. Veľa optimizmu mi jeho slová nedodávajú. Šťastne však zdolávame Hrubú kopu aj Tri Kopy a Plačlivé.

Pred nami je posledný vrchol, dominanta Západných Tatier - Ostrý Roháč. Pri pohľade na jeho kolmé steny hľadám cestičku, ktorou by sa dal obísť. Ale jediná cesta vedie cez vrchol, tak nemám na výber a idem za Danom. Je tu však už husto a na reťaziach už musíme čakať vo fronte.

Konečne sme na vrchole. Dlho však neoddychujeme a ideme smerom dole. Danovi sa podarí prejsť cez reťaze po špici, ja však musím počkať, kým sa cez ne oproti mne preženie stádo asi dvadsiatich turistov. Je medzi nimi aj asi desať ročný poľský chlapec, ktorého pridržiava otec, trasúca sa Poľka, ktorú postrkáva matka a skupinka slovenských kočiek. Niektoré z nich ich skúsenejší priatelia vytláčajú za zadky. Udivuje ma odvaha dievčiny, ktorá sa rozhodla zdolať tento úsek v sandáloch. Ešteže jej nechýba humor.

Zostup je rovnako náročný ako výstup. Akosi som stratil chodník a zisťujem, že budem musieť preskočiť jeden nepríjemný úsek. Dano je už dole, tak mi napadá, že keby sa mi skok nevydaril, tak ma dole pozbiera. Konečne sa dohopkám do Jamnického sedla, odkiaľ sa vzhľadom na čas, rozhodneme zostúpiť Jamnickou dolinou do kempu.

Unavení sa opäť prdúskame dole a zisťujeme, že nás predbiehajú už i slabšáci. Cestou dolinou rozmýšľame ako zdolať celý hrebeň. Dva dni sú zrejme málo, ak si za nocľah zvolíme Žiarsku chatu. Bivakom na hrebeni by sa to za dva dni mohlo stihnúť. Znamenalo by to však vláčiť so sebou dostatok tekutín, čo v prípade Dušana asi predstavuje vážny problém :o) Riešením by bolo rozvrhnúť si to na tri dni. Ďalšia akcia pre budúci rok je teda jasná.

Poriadne utrmácaní prichádzame do kempu, kde na nás čaká odpočinutý Dušan, ktorý sa zo Žiarskej chaty do kempu prdúskal štyri hodiny a stihol si po trase i pospať a tešíme sa z ďalšej vydarenej akcie. O rok teda dovidenia.